Podobným výrokom od Vladimíra Mečiara sme
sa zaoberali už
po marcovom rozhovore. Mečiar hovorí o financovaní pobytu hlavného svedka -
Oskara Fegyveresa v zahraničí. Jeho tvrdenia však neboli zatiaľ podložené dôkazmi. Oskar Fegyveres, bývalý
príslušník SIS, sa v septembri 1995 priznal, že sa nevedome spolupodieľal na
zavlečení syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča — Michala Kováča ml. Po
výpovedi sa bál o svoj život a rozhodol sa ukryť v zahraničí. Neexistujú žiadne
dostupné informácie o tom, kto platil Fegyveresov pobyt v zahraničí, avšak sám
Fegyveres v rozhovore pre SME z roku 2014 priznal, že dostal peniaze, od istého
podnikateľa na Slovensku. Na otázku od koho boli peniaze odpovedal: „Neviem
presne. Nie som si istý.“ . Výrok hodnotíme
ako neoveriteľný.

 Marenie vyšetrovania únosu zo strany KDH
Vladimír Mečiar spomínal pri viacerých príležitostiach. Napríklad počas rokovania o zrušení amnestií v roku 2006. "Ak teda bolo rozhodnutie o amnestii
vykonané v roku 1998, tak vychádzali sme z tohto: prvá vec, ktorá bola na
útvaroch posúdená, spis bol vyšetrovateľom odložený. Vyšetrovateľ pri
výsluchoch potvrdil, že najviac ho marili úkony vyšetrovacie, Ján Čarnogurský z
KDH a Milan Kňažko z SDKÚ, SDK to vtedy bolo alebo DÚ, z DÚ-čky. Tento
otvorene povedal: Nie HZDS marilo, HZDS bolo hnacím mottom, zistíte páchateľa,
zistíte motívy, nech nejdeme s týmto biľagom do ďalších rokov." 

 Po zavlečení Michala Kováča ml. do Rakúska,
ktoré sa odohralo 31.augusta roku 1995, sa koncom septembra príslušník SIS
Oskar Fegyveres priznal, že sa nevedome podieľal na zavlečení Kováča ml.
Fegyveres prestúpil do SIS krátko pred zavlečením z polície, kde pracoval so
svojim dlhoročným kamarátom Róbertom Remiášom. Ako nováčik bol nasadený do
tímu, ktorý pracoval na sledovaní prezidentovho syna. Po skutku od neho dostala
polícia písomné priznanie, ktoré zopakoval aj vo výpovede. Na celom skutku sa,
podľa neho, podieľala SIS s vedomím Ivana Lexu. 

 Okamžite po výpovedi, Fegyveres ušiel zo
Slovenska pre strach o svoj život. Najskôr sa zdržiaval v Maďarsku, neskôr v
Česku, Poľsku a vo Švajčiarsku, kde SIS údajne poslala komando aby Fegyveresa
vypátalo. Celý čas mu spojku so Slovenskom robil jeho kamarát Róbert Remiáš,
ktorý bol v júni 1996 zaraždený. Podozrenie padlo na SIS, ale napriek tomu, že
na tento prípad sa mečiarove amnestie nevzťahujú, nikdy nebol doriešený a za
jeho vraždu dodnes nikto nesedí.

Je pravdou, že Michal Kováč udelil milosť korunnému svedkovi kauzy - Oskárovi Fegyveresovi. Ostatné tvrdenia však nie je možné s istotou overiť. Fegyveres priznal, že istú sumu peňazí obdržal, no nejednalo sa o milión šilingov. O tom či mu peniaze odnášal Remiáš nie je zmienka. Kvôli absencii a nejednoznačnosti informácii preto hodnotíme výrok ako neoveriteľný.

Podľa denníka Sme, prezident Kováč udelil aj individuálnu milosť korunnému svedkovi Fegyveresovi, aby tak nemohol byť v kauze stíhaný. Obdržal taktiež milosť za vyzradenie služobného tajomstva kvôli neskoršiemu opísaniu akcie, pri ktorej došlo k únosu Kováča mladšieho. 

Hovorí sa, že Fegyveres dostal určitú sumu peňazí na financovanie svojho pobytu v zahraničí, kam sa uchýlil z dôvodu obáv o svoju bezpečnosť. V rozhovore pre denník Sme však na otázku o údajnom milióne šilingov, ktorý mal obdržať, Fegyveres odpovedal: „Je pravda, že som dostal nejaké peniaze, ale určite to nebolo milión šilingov. Takú sumu som nevidel.“ Suma milión šilingov sa podľa Hospodárskych novín uvádza v súvislosti s výškou kaucie, na ktorú bol Fegyveres prepustený a jednalo sa konkrétne o čiastku milión šilingov.

O tom, že Fegyveres bol kúpeným svedkom za milión šilingov hovoria predovšetkým bývalí spolupracovníci Vladimíra Mečiara ako napríklad Ján Cuper. Takáto informácie však nikdy nebola podložená.

Fegyveres tiež tvrdil, že nevedel, odkiaľ spomínané peniaze pochádzali. V súvislosti s Róbertom Remiášom tvrdil len, že boli v kontakte a Remiáš mu zabezpečoval prístup k rozhlasu a tlači.

Vo vyšetrovaní prípadu zavlečenia Michala Kováča ml. sa vystriedali traja vyšetrovatelia – Jaroslav Šimunič, Peter Vačok a Jozef Číž. Vačok bol odvolaný prokurátorom, pričom podnetom mali byť trestné oznámenia podané I. Lexom a V. Mečiarom. Mečiar sa o nutnosti jeho odvolania vyjadroval aj na verejnosti. Výrok hodnotíme ako zavádzanie.

Vyšetrovania sa na začiatku ujal vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič. Ten bol však už 7.septembra 1995 z prípadu odvolaný po tom, čo sa verejne vyjadril, že má závažné podozrenie na účasti členov SIS na prípade.

Vyšetrovanie teda pokračovalo po vedením Vačoka. Ten viedol trestné stíhanie voči príslušníkovi SIS Jiřímu N., ktorý nedokázal zdôvodniť svoju prítomnosť pri dome M. Kováča ml. Uznesenie o vznesení obvinenia však prokurátor zrušil a I. Lexa, riaditeľ SIS, podal na Vačoka trestné oznámenie. Následne Vačok obvinil aj Oskara F. a Igor M. zo spolupáchateľstva, pričom Oskar F. priznal, že vo veci je zapletená SIS. Prokurátor R. Vlachovský napriek tomu uznesenie o vznesení obvinenia zrušil. 

"Keď major Peter Vačok obvinil ďalšieho príslušníka SIS, V. Mečiar verejne oznámil, že „takí ľudia ho nemôžu vyšetrovať“ a že sa toho budú musieť ujať „Stredoslováci“. Aby to dosiahol, aj on podal trestné oznámenie na vyšetrovateľa P. Vačoka," píše Denník N. "Oficiálne" bolo dôvodom jeho odvolania snaha o objektívnosť a nestrannosť vyšetrovania. 

Vačok pre Plusku poskytol rozhovor, v ktorom opísal, čo sa dialo bezprostredne pred jeho odvolaním. Všetko sa začalo už predvolaním u ministra vnútra Ľudovíta Hudeka: "Vycítil som z neho, že nemám komunikovať s médiami. Načo som mu povedal, že pokiaľ nebudem informovať, poruším zákon a to si dovoliť nemôžem. Videl som, že nevedel reagovať. Ešte v ten deň si ma zavolali na ministerstvo opäť. Večer tam už sedel generálny prokurátor, krajský prokurátor a minister vnútra. (...) Vyčítali mi, že som sa stretol s prezidentom Kováčom. Ja som tvrdil, že je poškodený, takže má právo nahliadať do spisu. Napokon sme sa nie v dobrej konštalácii rozišli. Som presvedčený, že sa tieto rozhovory aj niekde analyzovali. Potom sa rozhodlo, že Vačok musí z prípadu vypadnúť." Spolu s tímom zabezpečili v prípade množstvo dôkazov a Vačok je presvedčený o tom, že SIS nechce, aby sa prípad vyšetril. Opísal tiež ako vyzeralo jeho odvolanie: "Volal mi zástupca správy, že príde ku mne. Predtým, ako som bol odvolaný z vyšetrovania, mi zapečatili skriňu a mal som zákaz ju otvoriť a ísť do spisu, ktorý som mal pridelený. Každý sa zapodieval Mečiarom a Lexom, ale nikto sa nezaoberal vtedajšími funkcionármi, ktorí konali v rozpore so zákonom."

Vyšetrovanie skutkov, na ktoré bola vyhlásená amnestia prebiehalo podľa nami zistenej chronológie aj po vyhlásení amnestií Vladimírom Mečiarom, najmä na základe vypustení týchto amnestií rozhodnutím Mikuláša Dzurindu. Výrok hodnotíme ako pravdivý.

Po upozorneniach právnych expertov vydal 7. júla 1998 rozhodnutie predsedu vlády SR č. 214/1998 Z. z. o amnestii s novou formuláciou (namiesto "zastavilo trestné stíhanie" obsahovalo "zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané").

Po zmene vlády vykonával kompetencie prezidenta v zastúpení predseda vlády Mikuláš Dzurinda, ktorý vydal rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998 o amnestii, ktoré znelo nasledovne: "Článok V a článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., a článok I a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998, uverejneného pod č. 214/1998 Z. z., sa vypúšťajú."

Tu nastáva časové obdobie, kedy vyšetrovanie prebiehalo. Prebiehalo , pretože vo vtedy platnom právnom stave boli rozhodnutia o amnestii Vladimíra Mečiara zrušené rozhodnutím Mikuláša Dzurindu. Výsledkom bolo, že:

• 9. apríla 1999 - Vyšetrovateľ doručil do parlamentu žiadosť o schválenie návrhu, aby bol I. Lexa vzatý do vyšetrovacej väzby, pretože je dôvodné podozrenie, že na slobode by mohol mariť vyšetrovanie svojej trestnej činnosti.
• 15. apríla 1999 - NR SR návrhu vyšetrovateľa vyhovela. Ivan Lexa prišiel na výsluch o druhej hodine popoludní. Na základe návrhu prokurátora bol vzatý do vyšetrovacej väzby.
• 19. júla 1999 - Po 95 dňoch Ivana Lexu prepustili
• jún 1999 – Ústavný súd konštatoval, že právom prezidenta je amnestie udeliť, avšak prezident nemá právo akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii, ktoré už bolo zverejnené v Zbierke zákonov.

• 3. júla 2000 - Parlament vyhovel ďalším dvom žiadostiam vyšetrovateľa, aby mohol začať Lexovo trestné stíhanie v súvislosti so zamestnávaním evidenčne neexistujúcich ľudí v tajnej službe a za vypracovanie scenára a pokynov, ktoré mali viesť k odstráneniu bývalého prezidenta republiky Michala Kováča z funkcie.

Jaroslav Svěchota a Dezider Kóňa boli pracovníkmi SIS, ktorí boli priamo či nepriamo spojení s kauzou unesenia prezidentovho syna, Michala Kováča ml. V tom období bol Svěchota šéfom kontrarozviedky SIS až do odchodu Ivana Lexu, Kóňa príslušníkom SIS. Skutočnosť, či boli úmyseľne dosadení na konkrétne pozície Mečiarom nie je možné  z verejne dostupných zdrojov zistiť. Výrok hodnotíme ako neoveriteľný. 

Jarodlav Svěchota nastúpil do Slovenskej informačnej služby v apríli 1995 na post vedúceho kontrarozviedky. Toto miesto mu poskytol vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa. Následne zastával post námestníka SIS až do nástupu Dzurindovej vlády v roku 1998. V minulosti bol príslušníkom ŠtB. Vo februári 1999 bol Svěchota zatknutý a vzatý do väzby, v ktorej zotrval do januára 2000. Obvinený bol v kauze triptychu Klaňania troch kráľov, rovnako aj zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a sprenevery financií SIS. V roku 1999 Svěchota uviedol v rozhovore pre denník Plus 7 dní, že "ideovým vodcom" zavlečenia prezidentovho syna M. Kováča ml. bol Vladimír Mečiar. Svedčil tiež vo viacerých kauzách proti Ivanovi Lexovi. Zomrel 8. novembra 2004, v dôsledku čoho boli pozastavené trestné konania voči jeho osobe.

Podľa novinára a bývalého príslušníka SIS Petra Tótha, Vladimír Mečiar si bol s plukovníkom Jaroslavom Svěchotom natoľko blízki, "že po konsolidácii svojej osobnej moci v roku 1995 z neho opäť urobil jednu z najsilnejších postáv v krajine. Po uvedení Ivana Lexu do funkcie riaditeľa SIS premiér Mečiar ultimatívne požadoval, aby bol Svěchota vymenovaný za šéfa sekcie vnútorného spravodajstva, ľudovo nazývaného aj kontrarozviedka. Druhou požiadavkou bolo reaktivovanie bývalého komunistického personalistu Dezidera Kóňu. Obe požiadavky boli splnené. Svěchota sa ujal kontrarozviedky a Kóňa bol vymenovaný za riaditeľa personálneho útvaru rozviedky SIS." Tieto informácie však nie sú podložené žiadnymi dôkazmi.

Prostredníctvom Dezidera Kóňu sa stal Oskar Fegyveres príslušníkom SIS, nakoľko jeho dcéra Adriana bola v tom čase priateľkou Fegyveresa (Adriana bola dlhší čas aj na úteku spolu s Fegyveresom). Kóňa presvedčil vedenie spravodajskej služby, že jeho potenciálny zať bude spoľahlivým a predovšetkým lojálnym pracovníkom.