Ústava SR priznáva prezidentovi právomoci v oblasti zahraničnej a obrannej politiky, avšak podobne ako v iných parlamentných demokraciách má prezident SR hlavne reprezentatívnu úlohu. Podľa ústavy “o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky” rozhoduje vláda. Výrok hodnotíme ako zavádzajúci.

Na základe čl. 102 ods. 1 Ústavy prezident „zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy“. Tiež je hlavným veliteľom ozbrojených síl, avšak rozhodnutia vydané v súvislosti s touto funkciou podľa ods. 2 toho istého článku podliehajú kontrasignácii predsedom vlády, alebo ním povereného ministra. Odsek 1 ďalej definuje možnosť vyhlásenia vojny prezidentom na základe rozhodnutia NR SR a možnosť nariadenia mobilizácie ozbrojených síl, vyhlásenie výnimočného či vojnového stavu na základe návrhu vlády. Článok 86 ústavy vymedzuje druhy medzinárodných zmlúv,  pri ktorých ratifikácii musí predchádzať súhlas Národnej rady.

O poskytovaní servisu hlave štátu ministerstvami obrany a zahraničia sa v Ústave nenachádzajú žiadne zmienky. Veci súvisiace s výkonom funkcie prezidenta vyplývajúce z ústavy zabezpečuje na základe zákona č. 16/1992 Kancelária prezidenta SR. Čl. 3 určuje, že „Na plnenie svojich úloh môže kancelária od štátnych orgánov vyžadovať správy a vysvetlenia vo veciach patriacich do pôsobnosti prezidenta“.  Zákon o ozbrojených silách SR č. 321/2002 Z.z. v článku 5 špecifikuje, že „Vojenská kancelária prezidenta Slovenskej republiky zabezpečuje úlohy súvisiace s výkonom funkcie prezidenta Slovenskej republiky ako hlavného veliteľa ozbrojených síl“. Organizačný poriadok Kancelárie prezidenta poveruje Odbor zahraničnej politiky (Kancelárie) zhromažďovaním a analýzou informácii zo zahraničnej oblasti, predkladaním stanovísk, návrhov a odporúčaní pre prezidenta. Tento odbor tiež „Pripravuje obsahovú náplň programu prezidenta republiky v oblasti zahraničnej politiky“.