Projekt Demagog sa v uplynulých dnoch zameral na overenie verejnej diskusie “Dialóg Európa” v Košiciach, ktorej sa zúcastnili slovenský eurokomisár Maroš Šefcovic a predseda parlamentu Pavol Paška (ktorý nahradil na poslednú chvílu premiéra Roberta Fica). Zmyslom debaty bola podpora dialógu medzi Európskou úniou a jej obcanmi, coho súcastou je aj vysvetlovanie európskej problematiky, o ktorej možno mnohí obcania až tak vela nevedia. Naše overenie však ukazuje na to, že politici v rámci tejto debaty niekolko krát fakticky zaváhali, pri com štatisticky väcší pocet nepresných údajov zaznamenal Maroš Šefcovic. Ten si napríklad pomýlil inštrumenty európskeho práva – nariadenie a smernicu, ked anglickú “directive” preložil nesprávne ako nariadenie, pri com správne sa jedná o smernicu. Okrem toho niekolko krát zaváhal pri citovaní toho, ako sa menili životné úrovne obcanov SR a CR po vstupe do EÚ. Nesprávne tvrdil aj to, že sme na tom v životnej úrovni lepšie ako Portugalsko, podla údajov Eurostatu sme na tom zhodne. Na druhej strane Pavol Paška si nesprávne myslí, že podpora EÚ na Slovensku je najvyššia spomedzi clenských krajín, podla údajov Eurobarometru sme však v podpore EÚ priemerní. Okrem toho Pavol Paška nesprávne uvádzal údaje o vlastnom pôsobebení v parlamente, ked tvrdil, že sa zahranicnou politikou zaoberal už od svojho vstupu do parlamentu, kým v skutocnosti tomu tak bolo až o nieco neskôr. Záverom možno konštatovat, že kým podobné debaty sú urcite vítané, politici by si mali dat záležat na faktickej správnosti svojich údajov, ked chcú obcanom vysvetlovat európske skutocnosti. Najmä zvýšený pocet nepresností u eurokomisára je problematický.
Dialóg Európa
Filtre
Direktíva je vlastne nariadenie, to znamená, že nariadenia sú priamo uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa síce prijímajú spoločne, ale sú priamo uplatniteľné v členských krajinách. Čiže ide o zákon, dá sa povedať.
Právo Európskej únie definuje nariadenie ako:
Ja len naozaj veľmi stručne, lebo Európska únia má naozaj záväzok voči krajinám západného Balkánu, tzv. Solúnska agenda, že ako európske krajiny majú v podstate nárok na vstup do Európskej únie.
Všetky krajiny západného Balkánu majú šancu stať sa budúcimi členmi Európskej únie, čo je cieľ schválený Európskou radou vo Feire v júni 2000 a potvrdený Európskou radou v Solúne v júni 2003. Európska rada v júni 2005 znovu jasne potvrdila tieto existujúce záväzky.
Chorvátsko a Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, ktorým bol udelený štatút kandidátskych krajín, sú naďalej súčasťou procesu stabilizácie a pridruženia.
Ostatné krajiny západného Balkánu sú potenciálnymi kandidátskymi krajinami: Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Srbsko a Kosovo podľa Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1244/99.
V januári 2006 Európska komisia schválila oznámenie „Západný Balkán na ceste do EÚ: konsolidovanie stability a zvyšovanie prosperity”. V oznámení sa hodnotí pokrok, ktorý sa dosiahol od Solúnskeho summitu, a stanovujú sa konkrétne opatrenia na posilnenie politiky EÚ pre krajiny západného Balkánu a jeho nástroje."
A musím povedať, že jedine Česká republika, Slovensko si vlastne nastavili jednotlivé regióny tak, že vlastne z možnosti poberať pomoc zo štrukturálnych fondov boli vlastne regióny hlavných miest odčlenené. To znamená, že sa regionálne rozdelenie zrealizovalo tak, že v podstate tie regióny hlavných miest nemali možnosť poberať túto pomoc zo štrukturálnych fondov, ale iba z kohézneho fondu.
Majoritná časť financií štrukturálnych fondov je určená najchudobnejším regiónom, ktorých HDP na obyvateľa je nižsí ako 75% priemeru EÚ. Na základe interaktívnej mapy vypracovanej Európskou komisiou je vidieť, že okrem Českej republiky (region Praha) a Slovenskej republiky (Bratislavský kraj) nemôže tieto fondy využívať napr. ani Budapešť v rámci regiónu Közép-Magyarország. Kým jedine v prípade Prahy sa dá hovoriť skutočne iba o regióne hlavného mesta, v prípade Bratislavy a Budapešti sa jedná o širší región. Výrok hodnotíme ako nepravdivý.
Skoro 14 miliónov ľudí v Európe žije v inej krajine.
Podľa správy Eurostatu žilo v roku 2011 12,8 milióna občanov členských štátov EÚ v inej ako svojej krajine v rámci EÚ. V prípade, že sa do úvahy bralo miesto narodenia a nie občianstvo, počet týchto osôb sa vyšplhal na 16,5 milióna. Vzhľadom na relatívne nízku odchýlku, nedostupnosť novších údajov a nejednoznačnosť v tom, ktorý z dvoch možných postupov pri počítaní Maroš Šefčovič použil, výrok hodnotíme ako pravdivý.
Veď máme spoločnú menu, veď máme spoločnú ochranu vonkajších hraníc, veď máme spoločné právo pre našich občanov pracovať, pobývať v ktorejkoľvek krajine Európskej únie.
Vo výroku sú uvedené atributy vychádzajúce z rôznych aktivít EU.Spoločná mena, ochrana hraníc, sloboda pohybu a pobytu. Výrok je hodnotený ako pravdivý, jednotlivé atribúty sú rozvedené nižšie.
Spoločná mena: spoločnú menu euro, Slovensko prialo v roku 2009.
Spoločná ochrana vonkajších hraníc: správa spoločných hraníc vychdádza zo Schengenských pravidiel: Schengenská dohoda 1985, Prevádzacia dohoda a Schengenský protokol, Amsterodamskej zmluvy. Do Schengenského priestoru vstúpila Slovenská republika v roku 2007. Schengenská dohoda v článku 5 uvádza:
" na protiľahlých vnútroštátnych staniciach
hraničnej kontroly zriadia spoločné kontrolné stanice, pokiaľ
k tomu už nedošlo, v rozsahu, v akom to dovolia priestorové
možnosti. Následne sa posúdi, či je možné vzhľadom na miestne
pomery zaviesť spoločné kontrolné stanice na ďalších
priechodoch."
Sloboda pohybu a pobytu: Zmluva o fungovaní EU v článku 45 odsek 1 a 2:
"1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie."
"2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky."
